Prejsť na obsah
Galéria študentov FIIT STU

Michal Tvarožek a Michal Barla
Bc. - v odbore informatika (2005), Ing. - v odbore softvérové inžinierstvo (2007)
- obaja


Dvaja Mišovia na jednej konferencii (AH 2006 v Dubline)
"Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že práca na vlastnej diplomovke a výskumných projektoch bola pre mňa ďaleko zaujímavejšia a motivujúcejšia ako práca v softvérovej firme, kde som pôsobil predtým. Či už sa na to pozriem z hľadiska pracovnej náplne, celkovej atmosféry, kolektívu ľudí, súvisiacich výhod, či odmien a v neposlednom rade aj platu. A to som sa aj vo firme mal celkom dobre s voľnou pracovnou dobou a priebežným zvyšovaním platového ohodnotenia."
    Na akej strednej škole ste študovali? Ako to ovplyvnilo štúdium na FIIT?
    MT:    Študoval som na osemročnom gymnáziu Novohradská, ktoré mnohí poznajú skôr ako GJH – Gymnázium Jura Hronca. Ťažko povedať či, resp. do akej miery to ovplyvnilo moje štúdium na FIIT. Určite môžem povedať, že mnohé veci to značne zjednodušilo, pretože veľa vecí, čo som sa neskôr učil na FIIT, sme sa učili už na GJH, alebo som sa ich naučil samostatne štúdiom alebo v rámci riešenia rôznych korešpondenčných seminárov ešte na strednej škole.

    MB:    Študoval som na gymnáziu v Bratislave. Myslím si, že stredná škola nemá nejaký zásadný vplyv na ďalšie štúdium, pretože na „výške“ vás to aj tak všetko naučia nanovo a „správne“. Niečo v štýle: „Zabudnite na to, čo ste sa doteraz učili o deriváciách a integráloch, teraz vám konečne povieme celú pravdu, že ako to vlastne je“. Podľa mňa to najdôležitejšie, čo si človek môže zobrať z gymnázia je schopnosť učiť sa. Tá sa na výške naozaj zíde.
    Prečo ste sa rozhodli študovať informatiku na STU?
    MT:    V mojom prípade bol výber vysokej školy pomerne jednoduchý. Zaujímal som sa o informatiku, počítače a programovanie, ktoré som vnímal nielen ako zaujímavú oblasť, ale aj ako výbornú možnosť neskoršieho uplatnenia v praxi. Chcel som študovať informatiku, a tak som sa rozhodoval medzi Matfyzom na UK a informatikou na STU. Štúdium inde na Slovensku malo podľa mňa nižšiu úroveň a nad štúdiom v zahraničí som vtedy z praktických a najmä ekonomických dôvodov veľmi nerozmýšľal. V rozhodovaní mi určite pomohli aj rodičia, keďže otec vyštudoval Matfyz a neskôr pôsobil ako učiteľ práve na STU. Tiež už počas štúdia na strednej škole som prišiel do styku s STU, cez ktorú som sa zúčastnil matematického sústredenia organizovaného univerzitou v nemeckom Ulme. Moju priazeň si nakoniec získala práve vtedajšia informatika na STU, keďže vyzerala byť praktickejšie zameraná na rozdiel od skôr teoretickejšieho Matfyzu.

    MB:    Na strednej škole som si uvedomil, že som prirodzene lenivý a nechce sa mi príliš memorovať fakty v predmetoch ako dejepis, biológia alebo literatúra. Oveľa radšej som mal predmety, kde veci stačilo raz pochopiť a potom používať, teda matematiku, fyziku a najmä informatiku. Tým bolo jasné aj moje neskoršie zameranie. Informatiku na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave som si vybral na základe podobnej úvahy ako spomína druhý Mišo, viac ma lákalo praktickejšie zameranie.
    Naplnili sa vaše očakávania, alebo ste sa v niečom sklamali?
    MT:    Ťažko povedať... Priznám sa, že som náročný, a preto som vopred radšej nič neočakával a vysokoškolské štúdium som pokladal za prirodzené pokračovanie môjho dovtedajšieho štúdia. Určite som dúfal, že štúdium bude (konečne) viac zamerané na veci, ktoré ma viac zaujímajú a súvisia s informatikou. Asi som tiež tajne dúfal, že vysoká škola bude omnoho dynamickejšia a umožní mi viac prispôsobiť si štúdium mojim profesionálnym záujmom ako (všeobecná) stredná škola – gymnázium.
    Striktne vzaté, štúdium v tomto ohľade ma najskôr sklamalo, pretože sme nemali veľa možností výberu. Navyše, viaceré z predmetov boli pre mňa značným opakovaním znalostí, ktoré som získal už predtým na GJH či samoštúdiom. Nemyslím si však, že je to len chyba školy ako takej – nadaní študenti to majú z tohto pohľadu ťažké všade a úplne rovnaká situácia bola aj na GJH, kde sa učitelia museli venovať primárne priemerným a slabším študentom na úkor tých dobrých.
    Mnohé sa však zmenilo nástupom na inžinierske štúdium, kde som konečne začal mať dojem, že to o niečom je. Výber predmetov sa podstatne zlepšil a snáď všetky boli „k veci“. Zvládnuť inžinierske štúdium s výbornými výsledkami nebolo jednoduché a konečne, po rokoch smutného čakania predstavovalo zaujímavú výzvu.

    MB:    Môžem povedať, že moje očakávania sa nielen naplnili, ale ostali kdesi dole, vzadu, nestíhajúc skutočný vývoj udalostí. S pribúdajúcimi ročníkmi pribúdali zaujímavé predmety a možnosti prekonať sám seba. Určite som nečakal, že sa v poslednom ročníku bakalárskeho štúdia dostanem k tak zaujímavej záverečnej práci, akou bola účasť v medzinárodnej súťaži v návrhu počítačových systémov CSIDC. Boli sme štyria spolu s mentorkou, našli sme si zaujímavý problém, vymysleli sme riešenie, navrhli a zrealizovali jeho prototyp. Bolo to úžasné, a to som nevedel, že je to celé v podstate ešte len začiatok.
    Súčasťou inžinierskeho štúdia je záverečná práca, na ktorej pracuje študent FIIT tri semestre. Akú ste mali tému vy?
    MT:    Témou mojej diplomovej práce bola personalizovaná navigácia v informačnom priestore reprezentovanom ontológiou. Rozmenené na drobné, to znamená hľadanie prístupov k efektívnemu vyhľadávaniu a prehliadaniu informácií (napr. na webe) a ich prispôsobenie individuálnym potrebám jednotlivých používateľov.

    MB:    Moja téma bola „Zachytenie záujmov používateľov na webe“, spočívala v automatizovanom vytváraní modelu používateľa webového systému, teda v odhaľovaní jeho charakteristík, záujmov a potrieb na základe jeho správania, aby sa potom dal napríklad prispôsobiť jednotlivému používateľovi obsah, ktorý sa mu zobrazí na stránke.
    Prečo ste sa rozhodli pôsobiť na výskumných projektoch na fakulte?
    MT:    Dôvodov bolo určite viac a ku konečnému rozhodnutiu prispelo viacero zdanlivo nesúvisiacich faktorov. Asi kľúčovým z nich bol môj záverečný projekt bakalárskeho štúdia, v rámci ktorého som sa zúčastnil medzinárodnej súťaže CSIDC v návrhu počítačových systémov ako člen štvorčlenného tímu. Zaujala ma najmä kreatívna práca a návrh a realizácia inovatívnych riešení pre aktuálne problémy.
    Súčasne som popri štúdiu už od začiatku pracoval na živnosť v jednej softvérovej firme na pozícii vývojára mobilných a stolných aplikácií. Práca vo firme, pracovné podmienky i plat boli dobré, najmä ak zohľadním, že som pracoval popri škole vo „voľnom čase“. Po troch rokoch „programovania“ a menších projektov som však chcel riešiť náročnejšie problémy a väčšie projekty. Najmä ma však samotné programovanie (na najnižšej úrovni) prestávalo baviť – chcel som robiť niečo zaujímavejšie.
    Asi posledným momentom bol fakt, že sme sa s naším riešením zo súťaže CSIDC zúčastnili školskej študentskej vedeckej konferencie na FIIT a postúpili do finálneho česko-slovenského kola ACM.SRC v Prahe (ČR), kde sme získali prvé miesto. Aj keď sme nakoniec nepostúpili do finále CSIDC vo Washingtone (USA), uspeli sme na medzinárodnom sympóziu o inteligentných prostrediach ISIE v Cambridge (UK), organizovanom spoločnosťou Microsoft, kde nám prijali príspevok o našom projekte pomoci nevidiacim – SPOT-IT.
    V konečnom dôsledku to teda bola súhra uvedených faktorov – ambícia robiť na väčších projektoch, možnosť kreatívneho riešenia aktuálnych problémov, práca v dynamickom tíme, dobré skúsenosti s pozitívne naladeným a priateľským vedením, možnosť prejsť od „manuálnej“ programátorskej práce k výskumu a skúsenosti z účasti na medzinárodnej konferencii ISIE v Cambridge, ktoré nakoniec viedli k tomu, že som prijal ponuku pôsobiť na výskumných projektoch na fakulte.

    MB:    V podstate, ani nebolo veľmi o čom rozmýšľať. Po ukončení bakalárskeho štúdia som dostal ponuku s víziou, že by sa časť mojej práce na výskumnom projekte mohla skĺbiť s prácou na diplomovke. Keďže diplomová práca na FIIT je zameraná výskumne, uvedomoval som si, že účasť na výskumnom projekte mi môže pri jej riešení len pomôcť. Navyše, zrejme by som sa na druhom stupni štúdia napokon niekde zamestnal, tak prečo nevyužiť ponuku z fakulty a nezarobil si priamo tu?
    Na prestížnej medzinárodnej konferencii o adaptívnych webových systémoch, ste zrejme boli najmladší zo všetkých autorov príspevkov, ktoré boli vydané vydavateľstvom Springer v sérii Lecture Notes in Computer Science po náročnom posudzovaní, v ktorom viac príspevkov zamietli ako prijali. Aký to bol pre vás zážitok byť na tejto konferencii a ako to ovplyvnilo vaše ďalšie smerovanie?
    MT:    Celkovo to bol veľmi príjemný zážitok. Snáď najvýznamnejším dojmom bolo, že máme svetu čo povedať a to aj na prestížnych medzinárodných fórach – na konferencii bolo do 250 špičkových výskumníkov z celého sveta, pričom zborník zo série Springer LNCS predstavuje celosvetovo uznávaný vedecký časopis v oblasti informatiky. Inak samotná skúsenosť byť na konferencii asi najmladšími autormi a konzultovať a prezentovať pred ostatnými svoju prácu je naozaj zážitok. Aj keď musím priznať, že z tohto pohľadu na mne zanechala oveľa väčší dojem konferencia ISIE, na ktorej som sa zúčastnil s príspevkom SPOT-IT o dva mesiace skôr, kde bol vekový priemer pravdepodobne ešte vyšší. V neposlednom rade bola pre mňa významným zážitkom možnosť navštíviť novú krajinu a Dublin (Írsko), kde som predtým ešte nebol a spojiť tak príjemné s užitočným.
    Z hľadiska môjho ďalšieho smerovania bolo užitočné môcť porovnať akademickú konferenciu (AH) s priemyselnou (ISIE). Súčasne som veľmi ocenil možnosť zoznámiť sa s novými ľuďmi (i študentmi) a môcť s nimi prediskutovať svoju prácu a výskum ako taký. Veľmi dôležitým pre mňa bolo aj posilnenie vlastnej motivácie k ďalšej práci – možnosť aktívne prispieť k aktuálnemu stavu poznania v danej oblasti, možnosť prezentovať svoju prácu a fakultu na prestížnom medzinárodnom fóre a tiež možnosť popri tom (na cudzí účet) navštíviť zaujímavé zahraničné destinácie. Na záver spomeniem, že to bolo myslím práve na konferencii AH, kde ponúkali letáky na konferenciu WWW 2008 v Pekingu (Čína) a kde som tak zo žartu navrhol, že aj tam by sme mohli ísť. Odpoveď mojej školiteľky bola síce opatrná, ale skôr v duchu „ak nám prijmú príspevok...“.

    MB:    Myslím, že až v Dubline (Írsko) počas konferencie mi skutočne „docvaklo“, kde vlastne som a komu všetkému prezentujem svoje myšlienky a nápady. Zrazu som mal možnosť rozprávať sa s ľuďmi, ktorých vedecké články som doma v rámci analýzy problematiky čítal. A tí ľudia ma počúvali, radili, povzbudzovali do ďalšej práce... a ja som mal zrazu článok v rovnakom zborníku ako oni. Úžasné.
    Myslím, že mi účasť na konferencii dodala viac sebaistoty v ďalšom riešení diplomovej práce. Vedel som, že moje nápady sú dobré, veď ich odobrila celosvetová špička. Vedel som, že sa mi bude na záverečných obhajobách lepšie „dýchať“.
    Študovali ste odbor Softvérové inžinierstvo, ktorý sa dá študovať na Slovensku prakticky len na FIIT STU. Myslíte si, že ste dobre pripravený pre prax?
    MT:    Určite áno, aj keď to závisí najmä od toho, akú prax myslíme. Keďže som hneď po skončení strednej školy pracoval ako vývojár softvéru, môžem povedať, že pre prácu programátora či testera vysoká škola nie je nevyhnutná. Jednoducho povedané, vysoká škola človeka nenaučí programovať, ale to je úplne v poriadku, keďže to ani (predpokladám) nie je jej cieľom. Samozrejme, že sa učia viaceré programovacie jazyky či paradigmy, ale ich (teoretická) znalosť ešte z človeka nerobí programátora – na to treba mať prirodzené analytické a algoritmické myslenie a tiež praktické skúsenosti. Kľúčovým slovom je softvérové inžinierstvo, čiže celkový prístup k procesu tvorby a údržby softvéru, čo zďaleka nie je len zdrojový kód programu. Práve v tejto oblasti ma štúdium na FIIT významne posunulo a plne pripravilo pre komerčnú prax a prácu na veľkých softvérových systémoch. Keby som to mal zhrnúť do jednej vety, tak poviem, že vysoká škola (FIIT) predstavuje rozdiel medzi „radovým“ programátorom a jeho nadriadeným hlavným vývojárom, projektovým manažérom či softvérovým architektom.

    MB:    Počas štúdia som sa snažil hľadať moment, v ktorom by som si mohol povedať, že „áno, teraz cítim, že je zo mňa niečo lepšie ako stredoškolák s maturitou, že som získal niečo, čo je na trhu práce cenené a mám oproti človeku bez vysokej školy výhodu v tom, čo viem“. Mal som pocit, že ten moment stále neprichádza, stále som objavoval veci, ktoré ešte stále neviem a v ktorých by som sa mal zdokonaľovať. Potom som si uvedomil, že ten moment skrátka nepríde tak, ako som si to predstavoval. Ten skvelý pocit niekoho, kto sa od svojho nástupu na štúdium zlepšil, som získal, ale nejako kontinuálne, plynulo a neviem presne povedať, kedy a ako sa to stalo. Takže áno, myslím si, že som dobre pripravený na nástup do praxe, aj keby tá prax ukázala, že niečo sa v skutočných projektoch rieši trošku inak, ako by sa podľa správnosti malo a ako nás to naučili :-)
    Dá sa na diplomovke aj zarobiť?
    MT:    Určite; na všetkom sa predsa dá zarobiť, len to musíte vedieť (dobre) predať... Na to však treba (ideálne) výborný produkt a samozrejme aj schopnosť ho, resp. sa dobre predať. Teraz ale vážne – na to, aby sa na diplomovke dalo rozumne zarobiť, treba sa jej aj veľa venovať, určite vysoko nad rámec, ktorý sa bežne vyžaduje na absolvovanie štúdia.
    Ideálny spôsob, ako to spraviť, je zapojiť sa do riešenia výskumných projektov na fakulte a práve v ich kontexte si vybrať (dohodnúť) tému diplomovej práce, čím sa spojí práca, štúdium i výskum do jedného celku a maximálne sa tak využije synergický efekt – čo odrobím na jednom, to pomôže aj tomu ostatnému. Keď už máme výborný produkt (nápad, program, diplomovku) v rukách a dobre ho predáme, prídu postupne aj ocenenia – mesačný plat („prevádzkové náklady“), mimoriadne štipendium či odmena („zisk“), prijatý príspevok a účasť na konferencii („platená dovolenka“), prvé miesto v nejakej súťaži („úspech“), zaujímavé pracovné ponuky („istá budúcnosť“)...
    Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že práca na vlastnej diplomovke a výskumných projektoch bola pre mňa ďaleko zaujímavejšia a motivujúcejšia ako práca v softvérovej firme, kde som pôsobil predtým. Či už sa na to pozriem z hľadiska pracovnej náplne, celkovej atmosféry, kolektívu ľudí, súvisiacich výhod, či odmien a v neposlednom rade aj platu. A to som sa aj vo firme mal celkom dobre s voľnou pracovnou dobou a priebežným zvyšovaním platového ohodnotenia.

    MB:    Áno, dá sa. A to viacerých významoch slova zarobiť, ako už povedal Mišo.
    Na FIIT ste absolvovali bakalára informatiky, softvérového inžiniera, mali ste v rukách diplomy v atraktívnych odboroch, prečo ste sa rozhodli pre tretí stupeň štúdia?
    MT:     Myslím, že to bolo pomerne spontánne rozhodnutie. Keby ste sa ma predtým počas štúdia spýtali, či zostanem, tak by som asi bez veľkého rozmýšľania odpovedal, že pôjdem robiť niekde inde, či už do zahraničia, do nejakej firmy na Slovensku alebo na vlastnú živnosť. Keď som však ukončil štúdium, povedal som si, že chcem dokončiť výskumné projekty, na ktorých som dovtedy pracoval na FIIT, a tak som sa rozhodol pokračovať na doktorandskom štúdiu. Ďalším faktorom určite bolo aj to, že som dostal, resp. preskúmal niekoľko zaujímavých pracovných ponúk mimo univerzitu aj na pozíciu výskumníka a všetky vyžadovali tretí stupeň vysokoškolského vzdelania. Tušil som, že ak už raz so štúdiom skončím, tak sa už nevrátim a premeškám tak svoju jedinú príležitosť. No a keďže som nemal vopred dohodnuté žiadne iné pracovné miesto a pozícia výskumníka ma zaujala svojím charakterom – spôsobom práce a pracovnou náplňou, nebolo už veľmi nad čím rozmýšľať.

    MB:    V istom zmysle „za to môže“ trošku aj moja lenivosť a konzervatívnosť, nechcelo sa mi hľadať prácu (aj keď mi bolo jasné, že so vzdelaním z tejto fakulty by zrejme skôr práca začala otravovať mňa), nechcelo sa mi meniť prostredie, v ktorom som sa cítil dobre. Napokon, cítil som tak trošku povinnosť dotiahnúť významný výskumný projekt, ktorý bežal na fakulte a ktorého som bol súčasťou. V neposlednom rade som si povedal, že na „robotu“ mám ešte čas a môžem si dovoliť ostať ďalšie tri roky v inšpiratívnom prostredí, s príjemnými ľuďmi a prácou, ktorá ma baví. A to, že na konci týchto troch rokov môžem dostať titul PhD., tak to už je len príjemný bonus k tomu všetkému.
    Prezentovali ste výsledky vašej diplomovej práce spolu s ďalšími zaujímavými nápadmi z posledného obdobia na najväčšej medzinárodnej konferencii o webe WWW 2008 v Pekingu, aký to bol pocit?
    MT:    Myslím, že to bola veľmi užitočná skúsenosť, ktorá začala už tým, že mi prijali príspevok a moja školiteľka povedala, že pôjdem do Pekingu. V tom momente som sa samozrejme veľmi potešil – moju prácu ocenili na najväčšej konferencii o webe a súčasne som získal možnosť navštíviť Peking – hlavné mesto Číny. Kto by nebol zvedavý, ako bude vyzerať najväčšia a asi aj najprestížnejšia konferencia o webe v Pekingu v roku, keď bol dejiskom Olympijských hier?
    Samotná konferencia bola zážitkom, keďže to bola zatiaľ najväčšia konferencia, akej som sa zúčastnil s množstvom paralelných sekcií a sprievodných akcií. Jednoducho, celkový záber konferencie bol obrovský so samostatnou sekciou o čínskom webe, takže aj keď si človek hneď vybral niekoľko sekcií kam nepôjde, lebo boli mimo oblasť jeho záujmu, stále bol problém si vybrať tú svoju. Veľkým prínosom tiež bola možnosť vidieť, počuť a podľa okolností aj diskutovať s vedúcimi osobnosťami v oblasti webu a webových technológií tak z akademického či komerčného prostredia, či navštíviť stánky sponzorov. V rámci sprievodných akcií tiež bola veľmi zaujímavá návšteva laboratórií MSRA – Microsoft Research Asia, či konferenčný banket s tradičným čínskym jedlom vo Veľkej sieni národov na Námestí nebeského pokoja.
    Týmto sa vlastne dostávam k návšteve Pekingu a Číny ako takej, čo bol možno ešte väčší zážitok ako samotná konferencia (a to už je čo povedať). Určite ma prekvapilo, že samotné dejisko konferencie a hotel boli v bezprostrednej blízkosti práve dokončovaného olympijského areálu – viaceré športoviská vrátane hlavného štadiónu sme videli priamo z okien hotela hoci cez 14-prúdovú cestu. Celé to opísať by asi bola téma na ďalší rozhovor, takže len poviem, že to bolo úžasné, či už rozsahom a veľkosťou, zameraním sa na detaily, architektúrou, či ľuďmi a čínskou kultúrou ako takou.