Prejsť na obsah
Galéria študentov FIIT STU

Mária Pohronská a Jaroslav Abaffy
Bc. - v programe Počítačové systémy a siete (2006), Ing. - v programe Počítačové systémy a siete (2008)
- obaja


To sú oni...
"V časoch, keď sa v médiách skloňuje vo všetkých pádoch finančná kríza, nie je podľa mňa nič lepšie, ako investovať do vzdelania. Vzdelanie a vedomosti ešte nikdy nikto nikomu nezobral a ich cena neklesá. Ale najdôležitejšia je osobná spokojnosť. Šťastie a sloboda sú nezaplatiteľné."
    Prečo ste sa rozhodli študovať informatiku na STU?
    M:    Ja vlastne ani neviem... nejako sa to tak zbehlo. Bavili ma všetky tie prírodovedné predmety, ale informatika ma facsinovala a chcela som sa dozvedieť viac. A okrem toho, videla som, že všetci šikovní ľudia z môjho okolia sa chystajú na tú školu, tak som sa nechala zlákať.

    J:    Heh, túto otázku dostáva Mária pomerne často. Dievčatá na technických školách sú skôr výnimkou ako pravidlom. V mojom prípade sa skôr divia, prečo práve doktorandské štúdium. Začalo to asi už v rannom detstve, kedy som na otázku „Čím chceš byť, keď budeš veľký?“, odpovedal pomerne netradične. Môj brat, ktorý mal zrejme zdravší psychický vývoj, túžil byť, ako veľa detí v tom veku, smetiar – naskakovač, pravé krídlo. Ja som už od štyroch rokov odpovedal vedec – vynálezca (smiech).

    M:    Ty si blázon (smiech). Ale dievčat tu už náhodou máme celkom dosť, oproti tomu, koľko nás bolo, keď sme začínali študovať...
    Aké iné alternatívy ste zvažovali pri výbere vysokej školy a čo rozhodlo vo vašom prípade?
    M:    Chcela som študovať teoretickú fyziku. Alebo nejakú špecializáciu s fyzikou. A genetiku. Ale všetko to bolo na mňa málo technické.

    J:    Fyziku, matematiku, ekonómiu, filozofiu... kadečo. Lákala ma fyzika, ale hlavne som chcel ísť študovať do Nemecka, ale to som nakoniec zavrhol kvôli tomu, že sú tam vysoké náklady na štúdium a nechcel som noci tráviť vyprážaním hranolčekov vo fast foode. Žiaľbohu, ani na Slovensku to nie je najružovejšie a študenti si taktiež musia často privyrábať, avšak výhodou štúdia informatiky je, že je možné zamestnať sa priamo v odbore. Odhliadnuc od toho, že je to lepšie platené, získavate tým aj cennú prax a je to vysoko hodnotené v profesijnom životopise. Ďalším aspektom bolo, že ma neteší nemalý odliv mozgov za Moravu, za Dunaj a ďalšie rieky. Z mojich spolužiakov zo strednej školy odišla tretina do Nemecka a štvrtina do Čiech. Zatiaľ sa nevrátil nikto.
    Na akej strednej škole ste študovali?
    J:    Ako každý, na tej najlepšej (smiech). Ale v mojom prípade to bola konkrétne bilingválna sekcia Dominika Tatarku v Poprade.

    M:    Ja tiež na tej najlepšej, Gymnázium Matky Alexie v Bratislave.
    Tak prečo si študoval na bilingválnom gymnáziu?
    J:    Presne kvôli tomu. Viete mi povedať nejaký účinnejší spôsob, ako sa naučiť cudzí jazyk, než štúdium v ňom? Trošku ľutujem, že som počas predchádzajúceho štúdia na vysokej škole nevyužil možnosť študijného pobytu, ale verím, že sa taká možnosť ešte naskytne. V dnešnej dobe je samozrejmosťou ovládanie viacerých cudzích jazykov a vedel som, že ja sa inak nedonútim naučiť sa ho. Len skočiť do vody a snažiť sa v nej plávať. Podobne som sa rozhodol aj pre informatiku, pretože som cítil vnútorný nedostatok znalostí z tejto oblasti. Na strednej škole sme mali informatiky len minimálne, a aj to len zameranú na kancelárske aplikácie.
    Nepociťovali ste to ako handicap pri štúdiu informatiky na vysokej škole?
    J:    Áno, ale len zo začiatku. Prvý mesiac som sa cítil menejcenný pri rozhovoroch so spolužiakmi, keď sa každý vychvaľoval, čo kedy naprogramoval. Ale karta sa potom našťastie veľmi rýchlo obrátila. Určite mali istú výhodu, ale dôležitejšie je podľa mňa logické myslenie. Preto vnímam ako správny krok, že sa k nám na školu prijíma na základe výsledkov z matematiky a nie z informatiky. Úroveň informatiky je na stredných, žiaľ aj vysokých, školách veľmi rôzna, ale tá matematika si drží istý štandard. A kto vie matematiku, toho už informatiku naučíme (smiech).

    M:    Ja som na rozdiel od Jara nejaké základy mala. Ako handicap som pociťovala skôr svoj postoj k celej tej informatike. Celý čas som si myslela, že je to oveľa zložitejšie, ako to v skutočnosti je. Až po štyroch rokoch štúdia som začala chápať, o čom vlastne celé tie počítačové systémy (a siete) sú. To keby som vedela od začiatku... Našťastie, teraz majú študenti v prvom ročníku predmety, ktoré ich do týchto vecí celkom slušne uvedú.
    Naučíme? Aj vy učíte?
    M:    Jasné, doktorandské štúdium zahŕňa aj pedagogickú prax. Veď, čo by sme to boli za PhD., keby sme nevedeli efektívne viesť ľudí k požadovaným schopnostiam a výsledkom!

    J:    Ale najhoršie je, že ma to začína baviť (smiech). To je jeden z hlavných dôvodov, prečo sa moji kamaráti čudujú, že som sa vybral práve touto cestou. Nikdy som nebol práve vzorným študentom, skôr naopak. Ale vnímam to tak, že na svete musí existovať rovnováha a teraz si musím odtrpieť to, čo som ja spôsoboval svojím učiteľom (smiech). Jeden môj učiteľ zvykol hovorievať, že sa stal učiteľom, aby sa pomstil na deťoch svojich učiteľov. Ja sa naopak, snažím vyvarovať chýb, ktoré som videl u svojich učiteľov, aj keď z pohľadu študenta som to vtedy vnímal inak, ako to vidím teraz. Týmto by som sa chcel verejne ospravedlniť všetkým mojím pedagógom za útrapy a vrásky, čo som im spôsoboval. Ale viem, že ich deti sa mi pomstia (smiech).
    Nelákala vás prax?
    M:    Čo je to prax? Tú mám aj tu, koľko len chcem. A zamestnanie si na mňa ešte chvíľku musí jednoducho počkať.

    J:    Do poslednej chvíle. Ešte v posledný deň podávania prihlášok na doktorandské štúdium som nebol rozhodnutý a prihlášku som podal pol hodinu pred záverečnou. Človek veľmi zvažuje, keď mu ponúkajú trikrát vyšší nástupný plat s vidinou veľmi rýchleho ďalšieho rastu, k tomu trinásty a štrnásty plat, prémie, opcie, notebooky, mobily, autá...

    M:    Vzducholode, jachty, letecké kurzy...
    A čo rozhodlo?
    J:    Povedal som si, že kým nemám ženu, deti, hypotéky, tak budem robiť to, čo ma baví a konečne sa budem venovať štúdiu v takej miere, v akej som vždy chcel. Zatiaľ to neľutujem, práve naopak. Stále viac a viac som presvedčený o správnosti tohto rozhodnutia. V časoch, keď sa v médiách skloňuje vo všetkých pádoch finančná kríza, nie je podľa mňa nič lepšie, ako investovať do vzdelania. Vzdelanie a vedomosti ešte nikdy nikto nikomu nezobral a ich cena neklesá. Ale najdôležitejšia je osobná spokojnosť. Šťastie a sloboda sú nezaplatiteľné.
    Sloboda? Nemáte žiadne povinnosti?
    J:    Ohohó, tých máme dostatok. A keby sme čo i len omylom spomenuli, že nie, tak by nám pridali (smiech). Ide ale o to, že človek má oveľa väčšiu voľnosť v tom, ako to urobiť. Počas štúdia na prvom a druhom stupni som dva a pol roka pracoval, a to, čo mi prekážalo v každej práci, bolo, že vždy všetko musíte robiť tak, ako to chce niekto iný. A aj keď má človek vlastnú firmu, tak je viazaný na odberateľov, ak nie, tak je zas viazaný firemnou politikou, pracovnými postupmi, nadriadenými, pracovnou dobou a tak ďalej. To sme síce aj my, ale škola je v tomto oveľa flexibilnejšia. Ešte sa mi nestalo, že by som šiel na koberec kvôli tomu, že si v čítam súkromné maily, prichádzam niekedy do školy až okolo obeda, či kvôli hodinovej obednej prestávke. Musím potom síce ťahať neskoro do noci a po víkendoch, ale je to len a len moja chyba a hlavne, bolo to moje slobodné rozhodnutie.

    M:    Povinnosti máme. A keď nemáme čo robiť, znamená to, že sme na niečo zabudli. Ale to je predsa úplne v poriadku, a tak by to malo byť. Naša sloboda spočíva v tom, že môžeme robiť, čo chceme, čo nás baví a máme radi, čo si vymyslíme. To je veľmi fajn.

    J:    Je dôležité si uvedomiť, že vo vede a výskume sa nedá prikázať, že dnes vynájdem toto a zajtra dokážem tamto. Rovnako aj na nižších stupňoch štúdia je takáto sloboda. Povinnosti si treba plniť, ale napríklad mňa ako cvičiaceho nezaujíma, či na zadaní pracoval počas cvičení alebo večer po inšpirácii troma pivami. Dôležité je, nech spĺňa podmienky, ktoré sú naň kladené. Predovšetkým vo vyšších ročníkoch sú študenti obmedzovaní len minimálne. Ak to nie je explicitne určené, tak môžu napríklad programovať v ľubovoľnom jazyku, a ak to charakter predmetu dovoľuje, môžu si vymyslieť aj vlastné zadanie, za ktoré im je potom udelený zápočet. V tomto nielen že nie sú obmedzovaní, ale sú v tom dokonca podporovaní.
    Ktoré predmety mali pre vás najväčší prínos? A ktoré naopak nie?
    J:    Ťažko povedať. Cieľom dobrej školy by malo byť naučiť študentov zo všetkého niečo a z niečoho všetko. Je to síce nereálne, ale treba sa o to snažiť. S Máriou sme obaja vyštudovali ten istý študijný program - Počítačové systémy a siete, ale každý so zameraním na niečo iné. Na základe zapísaných voliteľných predmetov sa na tomto odbore môžu študenti rozhodnúť, či sa budú uberať smerom počítačových sietí, alebo im je prednejší hardvér, alebo sa zaujímajú skôr o operačné systémy. Samozrejme, že musia mať prehľad z každej oblasti, ale majú možnosť užšej špecializácie na to, čo ich baví. Predmet, ktorý osobne vnímam ako veľmi prínosný, je tímový projekt. Skupiny v počte päť až šesť študentov navzájom súťažia a môžu si tak prakticky otestovať svoju schopnosť pracovať v tíme, viesť tím, viesť konkurenčný boj... Ale hlavne sa naučiť, nakoľko sa možno spoliehať na svojich kolegov, ako sa vzájomne motivovať a ako si rozdeliť úlohy tak, aby vzájomná komunikácia a synchronizácia nepredstavovala nepomernú časť k vykonanej reálnej práci. Môže sa stať, že zistíte, že niekedy je najjednoduchšie urobiť si všetko sám... (smiech)

    M:    Najväčší prínos mali jednodznačne samostatné projekty – bakalársky a diplomový. Tam sme sa naučili samostatne pracovať, a spravili sme každý veľky kus roboty. Krása ale aj náročnosť týchto prác je aj v tom, že ich výstupy by mali byť a sú skutočne použiteľné, orientované do praxe, a pritom aj originálne. Ako veľké pozitívum vnímam fakt, že ak chce študent pracovať na vlastnom projekte, škola sa mu snaží vyjsť v ústrety. Napríklad poskytnúť potrebný hardvér, počítače, labáky (v ktorých potom študenti trávia dlhé zimné večery, v spoločnosti pájkovačky a osciloskopu) a vlastne všetko, čo k práci potrebuje. Samozrejme, ak nechce stavať vesmírnu loď. Ale riadiaci hardvér si k nej navrhnúť môže. (smiech)
    Tímový projekt spomínal už Jaro, je to naozaj skúsenosť, ktorá človeku veľa dá. Odporúčam. (Aj odporúčaný študijný plán ho odporúča :-) ).
    Čo sa týka ostatných predmetov, najväčší prínos pre mňa mali tie, ktoré ma najviac bavili. Bez ohľadu na vyučujúceho. Ale niektoré boli fakt svetové. Napríklad konštrukcia počítačov, kde sme sa okrem iného naučili, aký trpký vie byť pohľad na kábel zalomený vo dverách... ako sa všetky tie jeho nádherné charakteristiky, ktoré sme si práve odvodili, úplne pokazia (smiech).
    Ešte by ste chceli niečo odkázať uchádzačom o štúdium na FIIT?
    M:    Máme úplne najlepšie študijné oddelenie na svete!

    J:    No, to teda!